Jeden psí príbeh.
S našimi psíkmi je sranda. Čepi (ta menšia) si všetko schováva do pelieškov, do kresla, všade, kde sa dá niečo schovať pod textíliu. Občas aj mačacie hračky, ale hlavne všetky žuvacie maškrty. S radosťou si donesie aj z vonka konárik a schová do pelieška.
Boby zas všetky maškrty zahrabáva v záhrade. Momentálne vyplienil Čepinkynu zásobáreň, nabral si plnú papuľku a ku dverám, že pusti ma von. Samozrejme hneď poklady zahrabať. Na to vyštartuje Čepi a v momente, keď sa Boby spokojný so svojou prácou vráti dnu, sa ona vypýta von a pátra po jeho skrýšach. Čo nájde donesie zas dnu a tento kolobeh sa opakuje až kým predmetnú maškrtu nezjedia.
Aj ich stravovacie návyky majú osobitý štýl. Samozrejme majú hneď pri sebe zbor zvedavých mačičiek a každá z nich si vždy myslí, že psíci majú niečo lepšie. Moja mamina, položí misky na zem a to by normálne malo stačiť. Ale nie pri Bobym a Čepi.
Nastáva prehováranie: Bobynko papaj, je to mňam. Dobré mäsíčko. Čepi, neobzeraj sa a pekne papaj. Kam to zas ideš? Najprv sa napapaj, potom môžeš behať. Na Bobyho to väčšinou platí, Čepi si počká na ďalšiu časť a tou je spev. Vznikajú pesničky ako “ Čeeepi, Čepinka, len mi pekne papinkaj. Mňam, mňam, mňam, všetko popapám, ani kúsok nenechám. Ham, ham, papáme, jedlu pokoj nedáme…“ Ak je dobré počasie a cice sú veľmi dotieravé, psíci jedia vonku. Verím, že sa na pesničkách zabáva pol dediny, minimálne tí, bývajúci na okolí. Ale neprekvapili by ma večerné výlety vzdialenejších susedov, exkurzie k nášmu domu v čase kŕmenia psíkov.